Arnold Schwarzenegger o Casey Viatorovi

Arnold Schwarzenegger o Casey Viatorovi
V zlatej ére kulturistiky, začiatkom sedemdesiatych rokov, keď sa bodybuilding stával stále populárnejším, nové a nové tváre prichádzali na súťažné pódiá.
V tomto čase sa v hlavách mnohých cvičencov udomácňovala myšlienka tréningu s vysokou intenzitou (HIT), k čomu výrazne napomohol aj mladý Casey Viator, ktorý na Mr. America 1971 nielenže suverénne zvíťazil, ale odniesol si aj špeciálne ocenenie „Most muscular“, ako aj ceny za najlepší rozvoj chrbta, paží, hrudníka a stehien. Casey bol žiakom Arthura Jonesa, jedného z popredných obhajcov myšlienky „Menej je viac“ a tvorcu strojov „Nautilus“. Casey absolvoval len šesť extrémne krátkych, ale zato brutálne intenzívnych tréningových jednotiek počas posledných štyroch týždňov pred súťažou. Určite ide o výnimočnú reakciu na tréningový systém HIT, v každom prípade však Casey ukázal, že v ére Schwarzeneggera a Columba to išlo aj ináč. Za krátko po Caseyho úspešnom vystúpení na Mr. America, navštívili Arnold a Franco Jonesa a Viatora, aby priamo sledovali tréning HIT. Arnold sa so svojím zážitkom podelil s čitateľmi jedného amerického časopisu, článok bol uverejnený v roku 1972.

„Viator je monštrum! V celom svojom živote som nebol svedkom tak brutálneho a sebevražedného tréningu. On jednoducho ničí a zabíja všetko, čo je okolo neho! Deštruuje stroje. Sám seba hecuje až do úplnej hystérie. Absolvuje jedno vynútené opakovanie za druhým, a to tak, že jednému dochádza zle už len z pozerania. Ničí sa až do stupňa, kedy jeho tvár mení farbu do modra. Do svalov napumpuje toľko svalov, že tieto vyzerajú ako obrovská vzducholoď! Každá séria je odcvičená bez milosti a zľutovania do zlyhania. Svaly priam explodujú, človek by si myslel, že o 200, 300%, nie, určite ešte o viac! Ale ani toto nie je koniec. Akonáhle skončí jedna séria, okamžite začína druhá, bez prestávky. Ide od jedného cviku k druhému, od stroja k stroju, rýchlejšie, ako to človek dokáže sledovať. Pri každom cviku doslova exploduje, končí len vtedy, keď už aj to posledné svalové vlákno nevládze. Každučký kúsok tela napumpuje až do štádia, keď je úplne paralyzované. Má taký stupeň posadnutosti a obetavosti, ktorý nedosiahol žiaden iný kulturista pred ním. Keby som musel robiť to, čo on, vrátil by som sa do Rakúska a bol by som učiteľom lyžovania...“