BBCenter.sk - E-shop - Proteiny, Carnitin, Creatine, Gainery atd. Články Metodika tréningu Kulturisti v slepej uličke (úryvok z knihy Heavy Duty)

Kulturisti v slepej uličke (úryvok z knihy Heavy Duty)

Kulturisti v slepej uličke (úryvok z knihy Heavy Duty)
Ayn Rand v snahe vysvetliť vzťah medzi ľudskou mysľou a umením napísala vo svojej eseji "Psychoepistemológia umenia" nasledovnú myšlienku:
"Zatiaľ čo v iných oblastiach poznania ľudstvo upustilo od hľadania mystických súvislostí, v oblasti estetiky tento zvyk zostal nezmenený a najmä v poslednej dobe sledujeme jeho, miestami až nehorázne rozmáhanie."

Pokiaľ mi je známe, Ayn Rand nemala záujem o kulturistiku, ale keby mala, všimla by si podobný fenomén. Kulturisti, s ktorými sa denne stretávam sú zjavne zmätení. Hlavným zdrojom informácií sú pre nich časopisy, ktoré čítajú miestami až s religióznou úctou, často slepo dôverujúc všetkému, čo sa v nich napíše. Nekladú otázky, nespochybňujú. Slepo prijímajú to, čo sa v časopisoch napíše. Veľa kulturistov nikdy nespozná, že kulturistické časopisy nemajú nič spoločné so serióznou vedou, ale sú skôr komerčnými katalógmi, ktorých primárnou snahou je predávať suplementy a cvičebné zariadenia. Články, ktoré majú skutočnú hodnotu a prinášajú vedecké informácie sú žiaľ raritou. Niekedy dokonca tieto články vnášajú rušivú konfrontáciu a nepochopenie do radov nekritických čitateľov a tí viac kritickí ich jednoducho priehliadnu.

Myšlienka, že kulturistika je ozajstnou vedou sa v časopisoch a z úst pseudoodborníkov ozýva už niekoľko rokov. Na to, aby kulturistika bola skutočnou vedou, nielen na papieri ale hlavne v praxi, je potrebné vytvoriť systematickú, racionálne odôvodnenú teoretickú základňu. Takéto niečo však okrem Arthura Jonesa a mňa nikto neurobil. V skutočnosti sa deje to, že tzv. vedecká kulturistika nie je ničím iným ako pseudovedou. Táto pseudoveda je propagovaná kulturistickými tradicionalistami a ortodoxnými zástancami klasických postupov, ktorí neprinášajú nič viac, ako bezcennú zbierku náhodných, navzájom málo súvisejúcich a často rozporných myšlienok.

Niekoľko z týchto samozvaných odborníkov prichádza s ďaľším "vedeckým" objavom a tak sa dozvedáme, že neexistujú objektívne, univerzálne princípy produktívneho cvičenia. Tvrdia, že tak ako každý kulturista je jedinečný a originálny, tak aj každý kulturista potrebuje iný tréningový program. Z toho teda vyplýva, že účinná tréningová metóda je niečo subjektívne, niečo, čo je možné nájsť len náhodne, skusmo, každým kulturistom zvlášť a pre každého kulturistu osobitne.

Tí istí ľudia, ktorí neveria v existenciu univerzálneho tréningového postupu odporúčajú, aby všetci kulturisti trénovali 12-20 sérií na sval a niekedy až dvojhodinové tréningy. Pre najlepšie zisky odporúčajú dva, niekedy dokonca tri tréningy za deň a tréning šesť krát do týždňa. Siedmy deň je voľný, asi na sabbat! Skutočne vedecký prístup!

Princíp, ktorý je vložený do takéhoto myslenia je : "viac je lepšie". Toto je eticko-ekonomický princíp, viac peňazí, viac úspechu je lepšie ako menej. Dochádza tu k logickej chybe, ktorú označujeme ako "vytrhnutie z kontextu". Jednoducho sa aplikuje princíp platný v jednej oblasti, v našom prípade ekonomiky, do inej, zjavne nesúvisiacej oblasti, v našom prípade do kulturistiky. Pred niekoľkými rokmi, Mr. America Steve Michalik dotiahol túto nelogickú aplikáciu princípu "viac je lepšie" do jej dôsledkov a odporúčal 75-100 sérií na sval. Michalik sa držal toho, čo hlásal a výsledkom bol úplný prepadák...

Takže kde je odpoveď? 12-20 alebo 75-100 sérií? Asi najrozumnejšie bude položiť si týchto pár otázok:

1.Prečo toľká rozporuplnosť? Ak je každý kulturista jedinečný a každý kulturista potrebuje iný tréning, potom prečo odporúčať všetkým ten isý rozsah opakovaní?

2. Prečo toľká nejednotnosť? Komu máme veriť a prečo? Kto hovorí pravdu - zástancovia 12-20 sérií alebo zástancovia 75-100 sérií? Alebo sa oba názory, možno neúmyseľne, mýlia?

3. Prečo chýba akákoľvek presnosť? Budú kulturisti dosahovať rovaný zisk z 12, 14 a z 20 sérií, alebo z 75, 87 či 100 sérií? Keďže veda je presná disciplína, kulturistická veda by mala dať kulturistom presné odpovede!

4. Prečo tie nejasnosti? Mali by všetky série byť odcvičené rovnakou intenzitou, alebo nie?

Tieto otázky reprezentujú vrchol ľadovca. Odzrkadľujú neutešený stav, ktorý je výsledkom chýbania racionálnych teoretických základov.

Vedecká teória je súborom princípov, prináša korektný opis objektívnej reality, môže byť základom ľudského konania. Zbierka nezaručených hypotéz, nesprávnych záverov a nezlúčiteľných kontradikcií nemôže tvoriť hodnotnú teóriu a nemôže sa považovať za základ úspechu.

Kde môže zmätený kulturista nájsť odpoveď na uvedené a ďaľšie nezodpovedané otázky? Rick Wayne v tejto súvislosti pred niekoľkými rokmi reagoval takto: "Každý kulturista musí byť akýmsi vedeckým pracovníkom, každý musí nájsť tréning, ktorý zaberá práve jemu." Ale čo ak dotyčný kulturista nie je dobrým vedcom? Na túto otázku dodnes nedal nikto odpoveď...

Iní "odborníci" prišli s názorom, že kulturisti by mali použiť inštinktívny prístup. Jeden môj známi na túto "revolučnú" myšlienku zareagoval vtipom asi tak, že ak by sme mali kulturistom odporúčať inštinktívny prístup, potom by sa asi väčšina z nich skôr na činku vymočila ako činku zdvihla. Človek je bytosť, ktorá používa vedomosti a poznatky na základe vôľového procesu, nie automaticky a inštinktívne.

Jedna známa osobnosť podala azda najlepší filozofický výklad problému, o ktorom sa tu bavíme: " Existuje oblasť pravdy, ktorá je vyššia ako tá, ktorú poznajú vedci a len niektorí ľudia majú do tejto sféry prístup." V súvislosti s kulturistikou by sa dalo povedať, že skutočná pravda je nad všeobecne uznávanou a akceptovanou pravdou. Môžeme sa len čudovať prečo tak málo kulturistov nazrie do skutočného sveta poznatkov o tomto športe. Z týchto a z mnohých ďaľších dôvodov si dovolím povedať, že kulturistika prešla ozajstným obdobím temna a nedivím sa, že mnohí to vzdali.

Zástancovia ortodoxných prístupov, nemajúc žiadnu teoreticky hodnotnú obranu svojich argumentov sú dohnaní k veľmi chabým obhajobám. Najčastejšou z nich je táto: "Ak 12-20 sérií nie je najlepšou cestou k svalovej hmote, potom ako vysvetlíš úspech chlapíkov ako Arnold alebo Lee Haney?" Mojou odpoveďou je, že postavy týchto mužov sú čiastočne výsledkom opísaných postupov, rovnako ako sú výsledkom týchto postupov aj postavy všetkých tých, čo úspech nedosiahli a tých sú doslova zástupy!

Je chybou poukazovať na "zjavný" úspech niekoľkých desiatok top kulturistov a predkladať to ako nespochybniteľný dôkaz toho, že určitý tréningový postup je efektívny. Keby sa niekto obzrel naspäť a spočítal by hodiny, mesiace a roky, ktoré títo kulturisti premrhali používaním tých slepých, ničím nepodložených, vysokoobjemových tréningov, asi by prišiel k záveru, že všetci mohli dosiahnuť oveľa viac.

Každý by tiež mal vedieť, že jedným z hlavných faktorov úspechu v kulturistike sú genetické dannosti. Arnold, Lee, nehovoriac o mne či Dorianovi, všetci, čo dosiahli neobvyklý stupeň svalového rozvoja, všetci disponujú nadpriemernou genetikou. Sem patria dlhé svalové snopce, vyššia hustota svalových vlákien a vyššia regeneračná schopnosť.

Najlepším spôsobom ako by sme mohli porovnať efektivitu oboch tréningových postupov je porovnať výsledky dosiahnuté geneticky nadanými jedincami z oboch "táborov". Prvého mája v roku 1973 sa na takýto test podujal Casey Viator. Test bol zrealizovaný na Štátnej univerzite mesta Colorado, vo Fort Collins. Cieľom bolo zistenie, koľko svalovej hmoty dokáže Casey nabrať použitím vysokointenzívneho tréningu počas jedného mesiaca. Casey trénoval trikrát za týždeň, každý tréning netrval viac ako 30 minút. Keďže trvanie experimentu bolo stanovené na jeden mesiac, Casey odtrénoval celkovo 12 tréningov a celkový tréningový čas predstavoval 6 hodín. Výsledkom bolo obnovenie predchádzajúcej najvyššej váhy, ktorú kedy Casey mal. V číslach, Casey sa dostal z počiatočnej váhy 166 lbs na 212 lbs, podotýkam, že výbornej svalovej hmoty. Fyziológ Dr. Eliot Plese, expert na kineziológiu, upresnil výsledky experimentu. Pomocou RIA (špeciálna metóda používajúca rádioizotopy) zistil, že Casey stratil 17 lbs tukovej hmoty. Z toho nám vyplýva, že čistý svalový prírastok nepredstavoval 46 lbs, ale 63 libier! To všetko za 6 tréningových hodín!!!

Teraz, v kontraste s Casey Viatorom, pozrime sa na to, čo robil Arnold Schwarzenegger pred svojou víťaznou Mr. Olympia v roku 1975. Arnold sa pre reklamné povinnosti dostal k ozajstnému tréningu až v júli danného roku. Trénoval dvakrát denne, každý tréning asi dve hodiny a šesť dní v týždni. Takto postupoval až do dňa súťaže v novembri. Výsledkom tréningu, ktorý zahŕňal 288 hodín bol prírastok asi 25 lbs čistej hmoty, keď sa Arnoldovi podarilo dostať z pôvodných 200 lbs na 225 lbs. Zaujímavé je možno aj to, že Arnoldovi sa nepodarilo za štyri mesiace dosiahnuť svoje hmotnostné maximum - 237 lbs.

Arnold a Casey sú nielen dobre geneticky obdarení, obaja v opísanom období získavali naspäť hmotu, ktorú už raz mali, čo je rýchlejšia práca ako novotvorba svalov. Obaja tiež používali v dannom období steroidy, takže je silný prepoklad, že rozdiel v dosiahnutom prírastku bol spôsobený tréningovou metódou. ( Keď som sa spýtal Arnolda na to, prečo sa mu nepodarilo prísť na Olympiu `75 s tou istou váhou ako rok predtým, Arnold mi povedal, že štyri mesiace mu na takýto pokrok nestačili.)

Pre tých, čo ešte stále spochybňujú hodnotu vysokointenzívneho tréningu a rozmýšľajú nad početnou prevahou tých, čo používajú postupy založené na princípe "viac je lepšie" chcem pripomenúť, že štatistické zovšeobecnenia nie vždy odrážajú skutočnosť, pravdu. Výborným príkladom z histórie je viera miliónov ľudí počas tisícročí, že zem je rovná. Dnes vieme, že sa mýlili...

Chybou mnohých čitateľov kulturistických časopisov je, že považujú tréningové plány top kulturistov za príčinu ich terajšieho rozvoja. Mnohí veria tomu, že takto šampióni trénovali vždy, že takto sa dopracovali k svalom. Vo väčšine prípadov však šampióni základy svojich masívnych postáv položili krátkymi tréningami, tréningom trikrát za týždeň, použitím základných cvikov a ťažkých váh. Až keď sa dostali na súťažnú úroveň, dopustili sa chyby, ktorú som aj ja urobil, a začali pridávať série a tréningové jednotky. To vysvetľuje, prečo mnohí z nich začali stagnovať a niektorí sa dokonca zhoršili. Zvýšenie tréningového objemu a frekvencie je spojené so začiatkom používania steroidov. Pomocou steroidov sa dá kompenzovať stres, ktorý kladú na telo predĺžené a častejšie tréningy. Steroidy teda pomáhajú predchádzať alebo aspoň redukovať straty svalovej hmoty, ktoré by zákonite rezultovali z chronického maratónskeho tréningu.

Ak zvážime fakt, že samozvaní odborníci nikdy nepredložili logický, racionálny výklad teoretickej bázy svojich odporúčaní je tak trošku záhadné, prečo toľkí kulturisti neustále zotrvávajú vo svojich omyloch.

Asi pred dvadsiatimi rokmi som sa nachádzal v podobnej situácii, v akej je dnes mnoho nádejných kulturistov, s ktorými pravidelne komunikujem. Čítal som všetky dostupné časopisy, kopíroval som tréningy, výživu a dokonca osobné zvyky šampiónov. Osvojil som si princíp "viac je lepšie" a trénoval som 30 sérií na sval, tri hodiny denne a šesť dní za týždeň. Po mesiacoch takéhoto tréningu, unavený a sklamaný neúspechom som začal rozmýšľať nad tým, že so všetkým skončím. Rozmýšľal som, že ak tri hodiny tréningu nestačia na vyvolanie dostatočnej stimulácie rastu asi budem musieť trénovať štyri hodiny. Práve tento moment ma odrádzal, lebo pri mojej práci, ktorá pozostávala z 12 hodín u Air Force a troch hodinách tréningu som bol už poriadne unavený. Jednoducho som si uvedomil, že ak rozvoju postavy šampióna mám obetovať celý svoj voľný čas a jednu štvrtinu dňa mám stráviť tréningom v posilovni, potom mi to ozaj nestojí za to!

Ako som sa už vzdával svojho sna, že sa raz stanem ozajstným šampiónom, mal som veľké šťastie, že som stretol Caseyho Viatora na súťaži Mr. America v New Yorku, v roku 1971. Casey bol nielen najmladším víťazom tejto súťaže, mal len 19 rokov, ale bol to človek, ktorého mnohí porovnávali s Arnoldom. Čo však bolo na tomto mužovi najzaujímavejšie bola jeho tréningová filozofia. Zatiaľ čo Arnold, Franco, Dave Draper a všetci ostatní trénovali až päť hodín denne, Casey netrénoval viac, ako tri hodiny týždenne!

Caseyho zaujal môj potenciál a odporúčil mi skontaktovať sa s jeho mentorom Arthurom Jonesom, vynálezcom Nautilus prístrojov. Jedno neskoré popoludnie som zavolal pánovi Jonesovi, ale keďže nebol doma, nechal som odkaz, že som telefonoval. Ozval sa mi o druhej hodine ráno. Až neskôr som pochopil, že takéto zvláštne kroky sú u tohto prísne nezávislého obchodníka celkom bežné. Skôr než som sa spamätal a mohol som navrhnúť rozhovor vo vhodnejší čas, Jones sa pustil do zaujatého rozprávania o produktívnom tréningu, o povahe silového cvičenia a to všetko dával do kontrastu s bežnými postupmi v kulturistických časopisoch.

Jeho rétorika bola tak inšpirujúca a zaujímava, že zakrátko som sa prebral z mojej nočnej ospalosti. Dobrú hodinu som s úžasom počúval ako mi Jones vysvetľuje, tým najlapidárnejším spôsobom aký si viete predstaviť, podstatu zvťahu medzi intenzívnym tréningom a svalovým rastom na základe princípu podnet - odpoveď. Objasnil mi tiež, prečo musí byť vysokointenzívny tréning krátky a málo frekventovaný.

Ešte skôr než Arthur Jones skončil svoj výklad, musel som uznať, že nie som tým kulturistickým odborníkom, za akého som sa považoval. Vlastne som o skutočnom tréningu vedel velmi málo! To, že sa niekto naučí tréningové schémy z časopisov z človeka ešte nerobí odborníka! Po prvý krát v mojom živote som počul niekoho, kto prikladal poznaniu, skutočným príčinám vecí, logike a vede ozajstný význam. Okamžite ako som pochopil čo mi pán Jones v to skoré ráno kedysi pred dvadsiatimi rokmi povedal, zanechal som svoje neproduktívne praktiky a pustil som sa do vysokointenzívneho tréningu. Výsledok bol viac ako presvedčivý - za necelý rok a pol som bol schopný presvedčivo vyhrať Mr.America...

Mnoho kulturistov sa vzdáva skôr ako je to potrebné. Za svoj neúspech obviňujú genetiku, namiesto toho, aby sa bližšie zamysleli nad svojím iracionálnym tréningom a chybami vo výžive. Nerobte tú istú chybu! Nerobte chybu, ktorej sa dopúšťajú mnohí, že bez rozmýšľania akceptujú každú tréningovú teóriu a postupne bez úspechu prechádzajú od jedého tréningu k druhému s vierou, že raz určite nájdu, to, čo skutočne funguje. Nie je žiadny rozumný dôvod na to, aby ste vo svojich neúspech a zmätenosti pokračovali. Progres nemôže byť nepravidelný, nepredvídateľný a dokonca neexistujúci fenomén. Racionálny prístup ku kulturistike založený na pochopení a aplikovaní vedecky podložených informácií o tréningu a výžive, vás dostane na uspokojivú cestu pravidelného pokroku!

Autor textu: Mike Mentzer